Bol piatok a práve sme sa s Ellen obliekali,
pretože Tim nás obe pozval na večer.
Mala som na sebe svetlomodré kokteilové
šaty, v ktorých som podľa Ellen vyzerala úžasne.
S úsmevom na perách som sa obzerala v
zrkadle.
Ellen: „Vyzeráš úžasne," usmiala sa
na mňa a hrala sa mi s vlasmi.
„Viem," otočila som sa k nej, „a
to len vďaka tebe!" usmiala som sa a objala som ju. Tiež ma objala a
vtisla mi pusu do vlasov.
„Ďakujem. Bez teba by som to nedokázala."
Ellen: „Dokázala." Len som mykla
plecami a znova som sa otočila k zrkadlu.
Ellen: „Vieš na čo som prišla? Urýchlene
potrebuješ kaderníka!! Ten tvoj staromódny účes vôbec ale vôbec nejde k tým
krásnym šatám!"
„A kde teraz o... pol šiestej chceš nájsť
kaderníka?" nechápavo som na ňu pozrela.
„Mimochodom, o pol hodinky má prísť
Tim..."
Ellen: „To sa zariadi... vezmi si veci.
Čakám ťa dole," usmiala sa a vybehla z moje izby. Zadívala som sa na seba
v zrkadle. No jo... je pravda, že vlasy som nemala nijak prefarbené ani
ostrihané len čisto rovné a dlhé ale mne sa páčili.
Vzala som si mobil a zbehla som dole.
Ellen práve s niekým dotelefonovala.
Ellen: „No poď. Ideme k mojej kamoške
Isabel. Neďaleko má kaderníctvo a práve som s ňou dohodla, že sa na teba pozrie,"
usmiala sa a otvorila vchodové dvere. Obula som si topánky a vyšla som von.
„A Tim?"
Ellen: „Aj jemu som volala. Povedal, že na
také krásavice, si počká rád," zatrilkovala veselo a už ma pchala von z
domu. Hneď k nám pribehol Rony. Keď však na mňa chcel vyskočiť, len som ho
zahriakla a tak prestal a poslušne cupkal vedľa mňa k bránke. Pred tým než som
nastúpila do auta som ho pohladila a vtisla som mu pusinku na ňufáčik. Ellen sa
len usmiala.
***Tom***
Po asi hodine a pol som to mal celé prečítané.
Keď som to však dočítal, mal som dosť.
Ešte nikdy som sa naraz nebol tak šťastný
a k tomu tak nahnevaný sám na seba ako teraz.
Mala tam zapísané všetko. Nie v tom
zmysle, že na každej stránke bolo napísané ako nehorázne ma miluje minimálne
sto krát ale... bolo to niečo úžasné.
Až teraz som si uvedomil, že vlastne nikto
sa na mňa nedíval z tej stránky ako ona.
Pokiaľ som sa páčil nejakej holke tak v
prvom rade preto, lebo som gitarista známej a slávnej kapely.
No u Emmy to bolo iné. Mala tam zapísané
také veci, ktoré som si niekedy ani ja nevšimol.
Mala tam zapísané to, keď som sa na ňu
niekedy len tak nebadane usmial, keď som ju ráno pozdravil... zapísala si každú
jednu maličkosť. Mala tam aj to, keď som jej nadával a bol som na ňu zlý... vždy
pri niečom takom mala napísané to ako ma nenávidí a na ďalšej strane zase
opisuje to, že sa na mňa nikdy nedokáže hnevať dlhšie ako már minút. Pochopil
som, že Emma ma ľúbi... nie však tak ako nejaká bláznivá fanynka len kvôli tomu
kto som. Emma ma ľúbi pre to aký som vo vnútri.
Taktiež tam mala aj to, že sa rozličných
situáciách smejem inak. Keď ma rozosmeje Bill, vraj je to omnoho srdečnejší
smiech než keď ma rozosmeje niekto z triedy. Keď sa sústredím, špičkou jazyka
si vždy prechádzam po spodnej pere a keď som nervózny, vždy si vyklopkávam po
lavici. To som si doteraz nikdy neuvedomil.
Ešte tam bolo strašne veľa vecí, ktoré sa
týkali mňa. Väčšinou pozitívne. Nedokážem pochopiť ako ma môže milovať človek,
ktorému som večne len ubližoval a hovoriť o mne jedine v pozitívnom zmysle.
Zaklapol som denník a rukou som prešiel po
jeho obálke. Chýba mi. Tak strašne mi chýba.
Už je preč skoro mesiac a ešte stále
neviem kde je a ako sa má. Bol som aj u nej doma, no jej mama mi povedala
jedine to, že odišla. Pýtal som sa kam, no to mi nepovedala. Povedala len, že
Emma si neželá aby to niekto vedel a zabuchla mi dvere pred nosom. Milé.
Položil som denník na stolík vedľa
postele, založil som si ruky pod hlavu a díval som sa do stropu. Už je preč mesiac.
Už som jej aj volal hneď po tom čo som si od Kim vypýtal jej číslo, no len to
zvonilo a nedvíhala. Keď som volal neskôr, už mi tam tá tetka vykecávala, že
číslo je momentálne nedostupné a mám zavolať neskôr.
Vstal som a podišiel som k stoličke, cez
ktorú som mal prehodenú mikinu a z vrecka som vytiahol mobil. V zozname som
vyhľadal Emmu a počas cesty k posteli som jej znova zavolal. Na počudovanie to
začalo zvoniť. Posadil som sa na posteľ a čakal som kým to zdvihne.
„Prosím?!"
ozvala sa veselo. V tej chvíli som sa nezmohol ani na slovo.
„Haló?!"
„Emma?" pošepkal som. Zrazu nastalo v
telefóne hrobové ticho a počul som len nejaké šušťanie.
„T-Tom?
T-to... j-ja... j-ja... pre-prepáč..." zložila.
Nechápavo som sa díval na mobil. Prečo
zložila? Prečo?!
Znova som vytočil jej číslo, no už som sa
nedovolal. Mala vypnutý mobil.
Chrbtom som sa oprel o stenu, zavrel som
oči a pevne som zovrel mobil v ruke. Cítil som ako mi po tvári znova tečú slzy.
Načo ten debilný telefón zdvihla, keď
potom aj tak zložila?!
NAČO?! Aby mi ublížila?!
Vtedy som si uvedomil, že ona nemohla
vedieť kto volá, keďže nemá moje číslo.
Naštvane som hodil mobil na koniec postele
a zaboril som tvár do vankúša. Perinou som sa zakryl až po uši a zavrel som
oči.
V telefóne som sa neozval preto, lebo keď
som začul jej hlas, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou.
Bolo to niečo... niečo úžasné znova ju počuť.
Znova počuť jej hlas. V tej chvíli akoby som bol na úplne inej planéte a jediné
čo som vnímal bol len jej hlas.
Chýba mi. Veľmi.
Pokračovanie nabudúce. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára