„Ja nemám žiadnu predstavu."
Ellen: „Toto bude ťažké..." vzdychla si, zložila veci na druhú voľnú stoličku a potom sa to celé začalo. Najprv sa ma všetko možné vypytovali a potom Isabel povedala, že sa s tým nič nedá robiť a opýtal sa ma so širokým úsmevom na tvári či mi bude vadiť ak mi vlasy prefarbí. Chvíľu som sa na ňu díval ako puk na prázdnu bránku. Predsa len, mala som taký blbý pocit. Vlasy som si ešte nefarbila, pretože mne sa moja prirodzená farba páčila aj keď niekedy som také stavy mala.
„Neviem..." bezradne som mykla plecami. „Vlastne... zmena mi prospeje," usmiala som sa.
Isabel: „Fajn..." tak lišiacky sa usmiala. Chvíľu si tam niečo chystal a potom na seba s Ellen žmurkli a začala mi rozčesávať vlasy.
Celý čas, čo mi na hlave niečo majstrovala som mala zavreté oči. Nechápala som ako som mohla mať zavreté oči celý čas ale po chvíľke som si na to zvykla.
Pripadalo mi to ako celá večnosť, keď konečne povedala, že je hotová. Chvíľu som ešte mala oči zatvorené, pretože som sa bála... doslova bála toho čo uvidím. Nebola som totižto zvyknutá na to, že mi niekto niečo robil s vlasmi tak dlho a ešte k tomu kaderníčka.
Pomaly som otvorila oči a.... skoro som spadla na riť. Vyzerala som... vyzerala som proste... úžasne!!!
Vlasy som mala tmavo hnedé až do čierna, trochu zostrihané na postupku, ale mala som zachovanú pôvodnú dĺžku a do toho červený, taký až bordový, melír... teda nie tak celkom melír... tú bordovo-červenú som mala na spodných vlasoch a vyzerala to úžasne.
„Wow..." len to som zo seba dostala po tom čo som sa uvidela. Ellen s Isabel sa na seba uškrnuli.
Isabel: „Páči?" usmiala sa a rukou mi prehrabla vlasy.
„Je to úžasné," vydýchla som a obzerala som sa v zrkadle. Potom som na ne pozrela a usmiala som sa.
„Ďakujem."
Isabel: „Mne neďakuj," usmiala sa. „Len si robím svoju prácu," mykla plecami. Od samej radosti som ju objala. Všetky tri sme sa rozosmiali.
Znova som sa obzrela v zrkadle.
„Vieš o tom, že mama skolabuje? To bude trošku veľa zmien aj na ňu..."
Ellen: „A tvoji spolužiaci..." usmiala sa. Zamyslela som sa.
Ako by sa práve teraz asi tak zatvárila Kimberly? Ani nie tak ona ako Blair.
Usmiala som sa.
„No... trošku príjemný šok... " uškrnula som sa. Potom sme sa rozlúčili s Isabel a šli sme už na tú spomínanú večeru.
Tim: „Volá ti frajer?" vyceril na mňa zuby. Pozrela som na mobil. Svietilo tam Neznáme číslo. Len som sa nevinne usmiala.
„Ospravedlňte ma na chvíľu..."
Obaja prikývli. Vstala som a rýchlo som šla na toaletu. Keď som za sebou zavrela dvere, zdvihla som.
„Prosím?" ozvala som sa s úsmevom na perách, no nikto sa neozval naspäť.
„Haló?!" zahučala som netrpezlivo. Nemala som chuť kecať do hluchého telefónu.
„Emma?!" pošepkal... Tom? N-nie. T-to... Tom. Zhlboka som sa nadýchla.
Chvíľu som len zarazene mlčala a cítila som ako ma postupne premáha nervozita.
„T-Tom?! T-to... j-ja... j-ja... Pre-prepáč..." koktala som a potom som zložila. Chrbtom som sa oprela o zavreté dvere a zavrela som oči. Pár krát som sa zhlboka nadýchla.
Takže to on.
On mi celé tie týždne volal. To on. Celý ten čas to bol Tom. Ten, o ktorom som si myslela, že mu na mne nezáleží a som mu ľahostajná sa o mňa toľko zaujímal. Volal mi neustále.
Chcel vedieť ako sa mám a keď konečne zdvihnem tak... tak zložím a dokafrem to...
Chcela som mu zavolať naspäť, no uvedomila som si, že nemám jeho číslo v mobile a mne ho nezobrazovalo, keďže ho mal utajené. Super. Cítila som ako ma štípali oči, no nechcela som plakať. Nemohla som. Pretože ak by som došla zrevaná naspäť, Ellen by zrejme skolabovala a taktiež som už nemala chuť plakať.
Odkedy som u Ellen, zmenila som sa. Nemyslím teraz navonok ale vo vnútri. Stúplo mi sebavedomie a už nie som tá ufňukaná krava, ktorá si nechá skákať po hlave. Teraz ak ma Blair naštve, jednoducho jej jednu urvem a všetci budú spokojní.
Chvíľu som sa na seba dívala v zrkadle, potom som sa pár krát zhlboka nadýchla a vyšla som odtiaľ. Ešte som si nezabudla vypnúť mobil.
Keď som sa vrátila k stolu, Ellen a Tim sa práve na niečom smiali. Keď som sa posadila, obaja na mňa pozreli.
Tim: „Že ty si volala s frajerom," uškrnul sa. Len som naňho mlčky pozrela a napila som sa vody. Najradšej by som odtiaľ čo najskôr vypadla.
Ellen: „S kým si volala?" opýtala sa veselo a pozorne si ma prezrela.
„S nikým..." mykla som plecami a dívala som sa všade len nie na ňu. Ešte chvíľu sa na mňa dívala a pýtala sa s kým som volala, no keďže som nejavila žiadny záujem o odpoveď, prestala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára