Len trošku šťastia #14

Pánečku... takmer po mesiaci. 🙊
Tak nech sa páči. Pridám neskôr ďalší dielik. Tento pridávam pomedzi upratovaciu pauzu. 😂😀

***Emma***

Keď som sa prebrala, ležala som v nejakej malej izbe, okolo mňa pípalo kopu prístrojov a nehorázne ma bolela hlava. Chytila som sa za hlavu a zacítila som obväzy. Pekne.

Pomaličky som sa posadila a až vtedy som si všimla...

„Mami?" povedala som potichu a slabo som sa usmiala. Sedela pri mojej posteli a s úsmevom sa na mňa dívala.

Mama: „Emma..." povedala šťastne a jemne ma objala. Pevne som ju zovrela vo svojom náručí a zavrela som oči.

„Bolo to strašné..." pošepkala som pevne zvierajúc oči. Úplne dokonalo som si spomínala na to, ako som ležala na studenej ceste a okolo mňa niekto pobehoval. Počula som hlasy. Hluk. Potom ma niekto niesol a hovoril, že je to so mnou veľmi vážne...a...

 

Mama: „Už je to v poriadku Emma. V poriadku," pošepkala mi a pobozkala ma na čelo.

„Je to so mnou veľmi zlé?" opýtala som sa s miernym úškrnom a pozrela som na svoju zasadrovanú ruku. Mama sa len zasmiala a pohladila ma po tvári.

Mama: „Pôjdem po doktora. Chvíľku počkaj..."

„Dobre..." prikývla som a mama niekam zdrhla. Rozhliadla som sa po izbe. Bola som tu sama. Samozrejme. Koho by tu ešte mali dať? Prstami zdravej ruky som si pomaličky prešla po tvári. Musela som dopadnúť hrozne, keď mám na hlave obväzy. Zdvihla som hlavu a práve vtedy vošiel do izby doktor spolu s mojou mamou.

 

Doktor: „Dobré ránko," usmial sa a podišiel k posteli. Tiež som sa usmiala.

Doktor: „Ako sa cítiš?" posadil sa ku mne na posteľ a nejakou divnou baterkou mi zasvietil do oka.

„Fajn... len keby ste mi nesvietili do oka bolo by to lepšie..." povedala som s úškrnom. Usmial sa, ešte mi zasvietil do druhého oka a potom ju vypol.

Doktor: „No... vyzerá to tak, že si v poriadku. Budeš tu však musieť ostať ešte minimálne týždeň."

„Aha....fajn. A čo mi je?"

Doktor: „Čo ti je? No...“ sklonil pohľad k papierom, ktoré držal v ruke, „otras mozgu, ako vidíš zlomená ruka, nejaké pomliaždeniny a pár škrabancov. Ináč si úplne v poriadku," znova na mňa pozrel a usmial sa.

„Super..." zahundrala som.

Mama: „Emma," usmiala sa.

„Mimochodom... bolí ma hlava." Doktor sa zasmial.

Doktor: „Veď aj má prečo. Pošlem sem sestričku aby ti dala niečo proti bolesti.“

„Ďakujem."

Doktor: „Dovidenia," usmial sa a šiel k dverám.

Mama: „Dovidenia..." zakričala za ním a odišiel. Potom s úsmevom pozrela na mňa.

 

„Čo je?" Posadila sa ku mne a chytila ma za ruku.

Mama: „Nič...len som rada, že si v poriadku," usmiala sa a pohladila ma po tvári.

„To sme dve..." zasmiali sme sa.

Mama: „Mimochodom... dnes tu bol za tebou nejaký chlapec. Volal sa tuším Tom Kaulitz..."

Ostala som na ňu zarazene zízať.

Mama: „Nepustili ho tu, lebo sem majú prístup len rodinní príslušníci, no vraj ťa pozdravuje. Vtedy som tu nebola takže som nemala ako povedať sestričke aby ho sem pustila..." mykla plecami.

„Aha... mami? Urobíš pre mňa niečo?" spýtavo som na ňu pozrela.

Mama: „Čokoľvek zlatko..." usmiala sa a pohladila ma po tvári.

„Zariaď, aby sem nikoho nepúšťali okrem teba. Nechcem aby za mnou chodili spolužiaci," pošepkala som.

Mama: „Ale prečo?!" nechápavo sa na mňa dívala.

„Lebo to nechcem..."

Mama: „Dobre..." prikývla a dala mi pusu na čelo.

„Ďakujem..." pošepkala som a silno som ju objala...

 

***Tom***

 

Naštvane som tresol dverami, vyzul som sa a vošiel som do obývačky. Tam sedel Bill a čumel na telku. Hodil som tašku do kresla a zvalil som sa na gauč.

Bill: „Čo je? Bol si za Emmou?"

„Hej!"

Bill: „A?"

„Tá debilná sestrička ma za ňou nepustila, pretože vraj nie som rodinný príbuzný! Krava sprostá!" zavrčal som naštvane.

Bill: „O-ou...a vieš aspoň ako sa má?"

„Má otras mozgu, zlomenú ruku a nejaké menšie zranenia...inak je vraj v úplnom poriadku," povedal som otrávene.

Bill: „To nič...pôjdeš za ňou potom..." mykol plecami.

„Potom?! Nechápeš, že ma za ňou nechcú pustiť?! Jedine ak by som mal povolenie od jej rodičov..."

Bill: „Ona býva len s mamou..."

„Tak od jej mamy...."

Bill: „Neboj...možno sa v nemocnici stretnete..."

„No to je milé..." kyslo som sa naňho zaxichtil.

Bill: „Zajtra tam pôjdem s tebou, okej?!"

„Hm... idem do izby. Čau!" zahučal som, vzal som si tašku a vybehol som hore do izby.

Zavrel som za sebou dvere, hodil som tašku do kúta a zvalil som sa do postele. Zaboril som tvár do vankúša a zavrel som oči. V momente sa mi vybavila Emma. Posledný deň čo som ju videl v škole... to ako Blair na celú triedu čítala jej denník. Vtedy plakala. Videl som na nej ako veľmi ju to ranilo. A to ako na mňa pozrela. Tak vyčítavo. Akoby som ten denník Blair podstrčil alebo čo. Mal som vtedy niečo urobiť. Nie tam len tak sedieť a mračiť sa na Blair. Mal som jej ho vziať. Možno si myslela, že som sa dobre zabával, no nie. Mrzelo ma to. Bola a je to Emmina vec.

 

Vstal som z postele a podišiel som k stolu. Z vrecka som vybral kľúčik a odomkol som zásuvku. Bol tam.

Chvíľu som mal nenormálne nutkanie vziať ho a prečítať, no nakoniec som to vzdal. Opäť som zamkol zásuvku a vrátil som sa do postele.

 

J.K.