Len trošku šťastia #15

***Emma***

 O tri dni neskôr ma preložili na druhú izbu. Od mami som sa dopočula, že Tom tu bol minimálne tri krát, no ani raz ho za mnou nepustili. Tak je to lepšie. Načo by tu mal byť človek, ktorý mi len neustále ubližuje?
Aj keď sme sa v poslednom čase dosť zblížili, nemôžem prestať myslieť na to, ako sa tváril keď Blair čítala ten denník a keď som tam vošla. Viem, že potom za mnou utekal, pretože som ho videla stáť na zastávke keď som bola v autobuse. Prekvapilo ma však, že v rukách držal môj denník.
Doslova ma zabíjala myšlienka, že si ho prečítal. Keď hej, tak potom vie všetko. A vôbec nechápem načo za mnou potom chodí... aby sa mi vysmial do tváre? Určite.
Pretože pochybujem o tom, že by mi sem došiel "vyznávať lásku".
To by musel byť debil. Veď jemu sa páčia len sexy holky. Také, ktoré majú úžasnú postavu a sú ochotné skočiť s ním do postele. Ja taká nie som. Nemám ani úžasnú postavu a taktiež by som s ním neskočila do postele hneď ak by sa naskytla príležitosť. Ľúbim ho a v tom je ten problém.
 
Nie som len tak bezhlavo zamilovaná ako nejaká fanúšička. Tom sa mi páčil už od prvej chvíle čo som ho uvidela keď som vošla do triedy. Vtedy sme boli ešte len prváci. Pamätám si akoby to bolo včera, keď som k nemu podišla a usmiala som sa naňho. Chcela som sa s ním zoznámiť, no jediné čo mi povedal bolo, že čo od neho chce také monštrum.
Bola som smutná, pretože Blair k nim hneď zapadla... akoby aj nie. Už od prvého okamihu bola tak povediac vodkyňa dievčenskej bandy v našej triede. Neznášala som ju pretože ONA sa k Tomovi dostala a ja nie... nikdy o mňa ani len nezakopol A pokiaľ hej, tak len doslovne, alebo len vtedy ak mi chcel povedať niečo veľmi "pekné", keď ma chcel zosmiešniť alebo mi inak ublížiť.
 
Neviem prečo som ho za tie roky ani raz neznenávidela. Vždy keď mi niečo urobil som si povedal, že ho budem nenávidieť do konca života, no neprešla ani hodina a všetka tá zlosť naňho pominula a znova som bola tá zamilovaná Emma. Tom o ničom nevedel, až doteraz.
Žralo ma to, pretože som vedela, že on nikdy nebude cítiť to čo cítim ja.
Celý čas čo som bola v nemocnici, som rozmýšľala len nad tým, že musím odísť. Aspoň na pár dní, týždňov... možno na mesiac. Potrebujem odísť od tohto všetkého. Už som sa o tom rozprávala s mamou... chcela som ísť k tete Ellen. Nie však len tak pre nič za nič. Chcela som k nej ísť najmä kvôli tomu, aby mi pomohla schudnúť.
 
Ellen vyzerá úžasne... lenže nie vždy to tak bolo.
Aj ona mala niekedy problém s váhou, no povedala si, že schudne a podarilo sa jej to.
Teraz má úžasnú postavu, ktorú jej môžu závidieť mnohé dievčatá a mladé ženy.
Mame som nepovedala pravý dôvod prečo som k nej chcela ísť. Povedala som jej, že preto aby som na chvíľku vypla keďže Ellen býva až v Rakúsku. Keď s tým mama súhlasila a povedala, že jej zavolá aby sa dohodli, myslela som, že od radosti vyskočím z kože.
 
Práve som ležala v posteli a čítala som si časopis, keď niekto vošiel do izby. Zdvihla som hlavu a...
Ellen: „Ahoj..." usmiala sa a podišla ku mne. Usmiala som sa od ucha k uchu a pevne som ju objala.
„Ani si nevieš predstaviť ako rada ťa vidím..."
Ellen: „Ale viem," uškrnula sa a pozrela na mňa.
„Tak? Môžem ísť k tebe?!" Ellen na mňa pozrela a potom si vzdychla.
Ellen: „Nebude to prechádzka ružovou záhradou..."
„Ja viem."
Ellen: „A taktiež to nebude také ľahké ako si myslíš..."
„To viem tiež... Ellen prosím!"
Ellen: „Ešte jedna vec..."
„Hm?!"
Ellen: „Vie tvoja mama pravý dôvod prečo chceš ísť so mnou?!" spýtavo sa na mňa zadívala. Nevinne som sa usmiala a pokrútila som hlavou. Ellen si vzdychla.
Ellen: „Emma..."
„Ellen prosím! Ak by som to mame povedala v momente by mi to zarazila. Myslí si, že to nedokážem... lenže ja to chcem a dokážem to!" zúfalo som sa na ňu dívala.
Ellen: „Tvoja mama ma právo vedieť to."
„Ale aj ja mám právo riadiť si svoj život! Som už predsa dospelá a nie nejaké malé decko..." zakňučala som zúfalo.
Ellen: „Máš ešte len 17..."
„O necelé dva mesiace budem mať 18! Ellen prosím!"
Ellen: „Je v tom chlapec, že?"
„Nepoviem ti to pokiaľ nepovieš ÁNO!" vzdorovala som.
Ellen: „Tvoja mama ma zabije ak na to príde."
„To neurobí! Elleeen..." kňučala som zúfalo. Chvíľu mlčala a len sa dívala na stenu, no potom si vzdychla a pozrela na mňa.
Ellen: „Katrin dúfam, že toto mi odpustíš," zakvílila zúfalo. Usmiala som sa od ucha k uchu lebo som vedela, že to vyšlo.
„Odpustí, neboj," usmiala som sa a od radosti som ju znova objala.
Ellen: „Varovala som ťa..."
„Viem... a beriem si to k srdcu!"
Ellen: „Keď začneš, nemôžeš skončiť, pretože to nevyjde. A poviem ti, budeš mať miliardu dôvodov prečo budeš chcieť prestať..."
„Chceš ma vystrašiť?" pozrela som na ňu s podvihnutým obočím.
Ellen: „Len ťa varujem..." mykla plecami.

J.K.