Takmer po dvoch mesiacoch sa ozývam - žijem! 😀😂 Len nejako nebol čas a chuť byť za notebookom keď som nemusela. 😀
Tim nás odviezol domov okolo pol
jedenástej.
Tim: „Ahoj," zakričal mi keď som
vystúpila z auta a šla som k dverám. Len som mu kývla na pozdrav a stratila som
sa v dome. Vyzula som sa a vybehla som hore do izby, kde som sa zamkla a
posadila som sa na posteľ.
Chvíľu som sa len mlčky dívala pred seba a
potom som sa rozplakala. Ani sama som nevedela prečo... len som proste plakala.
Keď za mnou neskôr došla Ellen a pýtala sa
čo sa stalo, všetko som jej povedala.
Ellen: „To je v pohode. Myslím, že by si
už mala ísť domov..."
„Čo?!" pípla som potichu a vystrašene
som sa na ňu dívala. Ellen sa len usmiala a pohladila ma po tvári.
„Ja nechcem ísť preč," zavzlykala som
a smutne som sa na ňu dívala.
Ellen: „Nemyslím hneď teraz... stačí keď
pôjdeš až na budúci týždeň. Nevyháňam ťa, to si nemysli. Len mám pocit, že by si
sa už mala vrátiť a postaviť sa svojim problémom. Nie pred nimi utekať..."
letmo sa usmiala.
„Hm..."
Ellen: „Emma... Už si tu skoro dva mesiace.
Myslím, že aj tebe chýba domov a priatelia..."
„Tss... priatelia...." ironicky som
sa zasmiala.
Ellen: „Vyspi sa, dobre? Musíš byť
poriadne unavená," usmiala sa a objala ma.
„Budeš mi chýbať...."
Ellen: „Veď ešte neodchádzaš,"
zasmiala sa. Tiež som sa letmo usmiala, ešte ma pobozkala na čelo a odišla z
izby...
***O
týždeň neskôr***
Celý týždeň sme si s Ellen užívali naplno,
keďže som mala ísť domov a nevedela som, kedy sa znova uvidíme.
Tom sa mi stále snažil dovolať odvtedy čo
som zdvihla, no asi po troch dňoch to vzdal.
Ani sa nečudujem. Mňa by taktiež nebavilo
vyzváňať niekomu, kto nezdvíha.
Večer, pred posledným dňom, sme s Ellen
sedeli dole v obývačke, napchávali sme sa pukancami a čumeli sme na film.
Ellen: „Emma? Môžem sa niečo opýtať?"
„Čo len chceš..."
Chvíľu mlčala a potom na mňa s úsmevom
pozrela.
Ellen: „Nechcela by si si vziať Ronyho
domov?"
„Čo?" nechápavo som na ňu pozrela.
Len mykla plecami.
Ellen: „Obľúbil si ťa... a nechcem aby tu
zomrel od žiaľu keď odídeš," uškrnula sa. Zasmiala som sa.
„A čo mama?!"
Ellen: „Bože Emma! Veď psa ste už
mali..."
„Hej, ale bol minimálne 5x menší ako
Rony."
Ellen: „Vidíš?! A preto ho rozpučil
nákladiak..." Štuchla som do nej.
„Prestaň! Sindy za to nemohla..."
Ellen: „Tak berieš?!"
Mlčala som.
Ellen: „Emmaaaaaa! Ja nechcem aby
skapal!" zatiahla zúfalo na čo sme sa znova rozosmiali.
„Tak fajn..."
Ellen ma objala a vtisla mi bozk na líce.
Len som sa rozosmiala a potom sme znova kecali a popritom čučali na TV...
Keď ma Ellen viezla domov, boli sme tam
omnoho rýchlejšie ako keď som šla k nej pretože už nešla po tej hroznej okľuke,
ale po diaľnici takže sme do Loitsche došli okolo obeda. Keď Ellen zastala pred
našim domom, vystúpila som spolu s Ronym a šli sme k dverám.
„Sadni," prikázala som Ronymu keď sme
stáli pred dverami. Hneď si sadol. Usmiala som sa a pohladila som ho. Prehrabla
som si vlasy, zhlboka som sa nadýchla a zazvonila som.
„Už letíííím...." počula som mamu
spoza dverí, ktoré sa po chvíli rozleteli. Keď ma zbadala na chvíľu sa zarazila
a len si ma prezerala.
Mama: „Eee.... nepomýlili ste si
dvere?"
„Mami! To som ja Emma," uškrnula som
sa.
Mama: „E-Emma?!" vykoktala po chvíli.
Len som prikývla a potom som ju objala.
Mama: „Emma. Bože ty si sa zmenila!"
odtiahla sa a pobozkala ma na čelo. Všimla som si, že jej pohľad po chvíli
spočinul na Ronym a potom na Ellen, ktorá k nám podišla.
Ellen: „Ahoj sestrička," usmiala sa a
zvítali sa.
Vybrali sme všetky Ronyho veci z auta,
taktiež moje a potom sme sa zašili do obývačky kde sme kecali, kecali a
kecali...
Pokračovanie nabudúce. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára