Len trošku šťastia #29

„Pripadám ti snáď ako nová? Blair?!"
Blair: „Odkiaľ.... EMMA!!!!??" vytreštila na mňa oči. Len som ju s podvihnutým obočím sledovala, pretože vyzerala, že o chvíľu skolabuje. Keď sa otočila a odišla predýchavať do svojej lavice, s úsmevom som sa otočila ku Kim.
„Poď na wc..." chytila som ju za ruku a ťahala som ju von z triedy. Na babských našťastie nebol nikto, lebo sem naše pipinky zo školy nechodia.
Kimberly: „Ani si nevieš predstaviť aká som šťastná, že ťa vidím," usmiala sa a znova ma veselo objala.
„Keď som odchádzala, príliš veselo si nevyzerala..." povedala som potichu a mlčky som sa na ňu dívala. Kim si vzdychla a posadila sa na umývadlá... teda na voľné miesto ktoré tam bolo, keďže naše umývadlá boli takpovediac zamurované do steny.
 
Kimberly: „Hnevala som sa na teba..." povedala potichu.
„Ja viem... urobila som chybu, že som za sebou nikoho nepustila ale... nebola som pripravená...."
Kimberly: „A už si?!"
„No, keď som sem došla a odbila som Blair. Hm.... myslím, že som," usmiala som sa.
Kimberly: „Som rada, že si späť .Chýbala si mi." Zoskočila dole a postavila sa predo mňa. Usmiala som sa a znova sme sa objali.
„Aj ty mne..." pevne som ju objala. Zrazu sa rozleteli dvere a v nich.....Tom.
 
Tom: „T-ty..." zarazene sa na mňa díval.
„Kim môžeš?" nevinne som sa usmiala. Len sa usmiala, vtisla mi pusu na líčko a odplachtila z wc-ka. Trošku rozpačito som pozrela na Toma.
Tom zabuchol dvere a veľmi, veľmi pomaly ku mne podišiel.
„Ahoj..." nevinne som sa usmiala. Všimla som si, že Tom mal cez plece prehodenú tašku takže sem letel hneď čo sa dozvedel, že som tu.
 
Nič nehovoril len si ma mlčky prezeral. Mykla som plecami a posadila som sa tam kde pred tým sedela Kim. Tom si pomaličky zložil tašku na zem a podišiel ku mne. Mlčky si ma prezeral.
Tom: „Zmenila si sa..." povedal s letmým úsmevom na tvári.
„Aj ty sa hneváš?"
Tom: „Ani si nevieš predstaviť ako," povedal chladne. Sklonila som hlavu, no Tom ma chytil za bradu a opäť mi ju podvihol.
Tom: „Prečo si sa aspoň nerozlúčila? Prečo si vtedy odišla a mňa si tam nechala stáť ako debila?"
„Ja... ak by som zastala už by som nemala odvahu odísť... ale ja som musela... len tak som mohla urobiť to čo som chcela..." povedala som potichu, no nedívala som sa mu do očí. Nemohla som.
Tom: „Aha. Tak preto si... zdrhla?!" Pozrela som naňho.
 
„Ty to nepochopíš, pretože nikdy si si neprežil to čo ja!" štuchla som doňho. Tom si vzdychol, potom sa natiahol po svojej taške a vybral z nej...
„T-ty si ho mal?!"
Denník položil vedľa mňa.
Tom: „Chcel som ti ho odniesť keď si bola v nemocnici, no nikdy ma nejakou zhodou okolností za tebou nepustili," povedal s miernou iróniou v hlase.
„Prečo by za mnou chodil niekto, kto ma nenávidí?" opýtala som sa na rovinu.
Tom: „Možno preto, lebo mu na Tebe záleží..."
Vzdychla som si a pozrela som na denník.
„Čítal si ho... však? "
Tom: „Viem... nemal som... ale keď mi ležal pod vankúšom pomaly tri mesiace a ty si sa neráčila ozvať a ani zapnúť si telefón, tak ma proste trpezlivosť a rešpekt voči tvojmu súkromiu prešiel!"
Len som sa naňho smutne dívala.
„A... dočítal si sa zaujímavé veci?!" opýtala som sa uštipačne. Tom sa letmo usmial, oprel sa chrbtom o stenu a zviezol sa na zem. Potom na mňa s úsmevom pozrel.
Tom: „Hej. Dozvedel som sa aký som nehorázny tupec. A potom... to, že ešte nikdy sa na mňa žiadne dievča nedívalo tak ako sa na mňa dívaš... alebo si sa dívala ty. Ty si ma nebrala len ako hviezdu.... a to som si nikdy nevšimol. Lebo som bol tupec a...“ odmlčal sa.
„A?!" spýtavo som sa naňho dívala. Tom vstal a znova sa postavil tesne predo mňa. Rukou mi hrabol do vlasov a usmial sa tak anjelsky ako vie len on.
 
Tom: „...zamiloval som sa," šepol, potom sa ku mne pomaličky naklonil a jemne spojil pery s tými mojimi. Na chvíľku sa odtiahol, no potom ma chytil za krkom a pobozkal.
Bola som úplne zaskočená takže som tam len tak sedela jak päť pencí a ani som sa nehla. Keď sa odtiahol usmial sa.
„T-to..."
Tom: „Bol bozk od Toma Kaulitza. Dúfam, že prvý, pretože potom som nesplnil to čo si si želala najviac," usmial sa a pohladil ma po tvári.
 
Trošku rozpačitom som sa usmiala a zastrčila som si vlasy za ucho.
Tom: „Čo je? Už ma niekto predbehol?" opýtal sa a trošku posmutnel. Usmiala som sa a pokrútila som hlavou.
„Nie. Ani by som sa nedala..." Usmial sa a pohladil ma po tvári.
Tom: „Takže som prvý?!" rozžiaril sa ako slniečko.
„Hm..."
Tom: „Čo je?!" nechápavo a tak trošku smutne sa na mňa díval.
„Lenže ja nie som prvá a.... bolo to až veľmi zlé??" prižmúrila som oči. Tom ma chvíľu mlčky sledoval a potom sa rozosmial.

Pokračovanie nabudúce. :)