Len trošku šťastia #16

 Ďalší dielik. Nejako nie je energia... to chodiace dieťa mi úplne cucá energiu. 😂😁

***O týždeň neskôr***

***Tom***

Za Emmou ma ani raz nepustili. Žralo ma to. Už to nebolo preto, že nie som rodinný príslušník ale preto, že Emma si to neželala. Nechcela vidieť nikoho z triedy. Bolo mi to ľúto. Tak rád by som ju znova videl. Chýbala mi... nikdy by som si to nepripustil, ale chýbala a chýba mi. V škole som bol ako vymenený. Bol som ako duchom neprítomný. Večne do mňa Bill štuchol, aby som sa prebral keď sa ma niečo pýtali učitelia na hodinách.

 

Keďže bol piatok a dnes ju mali pustiť domov, po škole som sadol na bus a znova som sa odviezol k nemocnici. Pomaly som kráčal cez parkovisko, keď som sa zarazil. Práve som videl Emmu ako kráčala spolu s nejakou ženou k autu a obe sa smiali. Emma vyzerala krásne. Celá žiarila. Všimol som si, že jednu ruku mala v sadre.

 

V tej chvíli ma všetka odvaha ísť za ňou prešla. Bola príliš šťastná a nechcel som jej tú radosť pokaziť tým, že sa tam objavím. Pozrel som na denník, ktorý som držal v rukách... dám jej ho keď príde do školy.

Smutne som si vzdychol, sklonil som hlavu a šiel som domov. Celú cestu som rozmýšľal o tom, čo bude zajtra keď príde do školy. Teda, ak príde. Dúfam, že hej.

Normálne som sa cítil omnoho lepšie keď som ju videl.

Srdce som si cítil biť až niekde v hrdle.

 

Keď som prišiel domov, Bill práve jedol. Keď som vošiel do kuchyne, pozrel na mňa s úsmevom, no v momente sa sekol.

Bill: „Čo sa stalo?" pohľad mu padol na denník, ktorý som držal v rukách. „A prečo ho ešte stále máš?"

„Pretože odchádzala z nemocnice s nejakou pani a... vyzerala tak nádherné... vyzerala šťastne a ja... nechcel som aby mala znova mizernú náladu len preto, lebo sa tam objavím ja," povedal som potichu a posadil som sa na stoličku. Položil som denník na stôl a smutne som sa naňho zadíval.

 

Bill: „To ma mrzí," povedal potichu.

„Bola nádherná. Keby s ňou nebola tá pani, v momente by som ju objal a pobozkal. Prisahám! Neváhal by som ani sekundu," vzdychol som si.

Bill: „A prečo si to neurobil?" uškrnul sa. Pozrel som naňho a potom sme sa obaja rozosmiali.

„Prestaň!" štuchol som doňho.

Bill: „Myslíš, že príde zajtra do školy?" pozrel na mňa a odpil si z kávy či čo to pil.

„Neviem..." mykol som plecami. „Ak nie, tak jej ho odnesiem domov..."

Bill: „Ty vieš kde býva?" uškrnul sa.

„Nie... ale Kimberly asi hej, nie?!"

Bill len prikývol.

Bill: „Aj ja viem kde býva," uškrnul sa.

„TY?!"

Bill: „No... pár krát sme ju boli s Kim odprevadiť po škole domov..." uškrnul sa.

„Hnusoba!" zachmúril som sa naňho.

Bill: „Keď budeš dobrý, možno ti to ukážem," uškrnul sa. Len som mu vyplazil jazyk a vstal som. Vzal som denník do ruky a chcel som ísť hore, no Bill ma znova zastavil otázkou:

Bill: „Čítal si ho?" Pomaly som sa k nemu otočil.

„Hej! A vieš čo tam je?! Je to celé len a len o TEBE! Ako nehorázne ťa miluje," uškrnul som sa, pokrútil som hlavou a vybehol som hore do izby.

 

  

***Kimberly***

 

Pomaly som kráčala k Eminmu domu. Keď som tam konečne došla, zazvonila som a čakala kým príde otvoriť. Prekvapilo ma, keď prišla otvoriť nejaká pani. Nie Emma alebo jej mama.

Ona: „Želáte si?"

„Dobrý deň... ehm... Emma je doma?!"

Ona: „Jasne... ty si zrejme Kimberly, že?!" prikývla som. Len sa usmiala a pozvala ma dnu.

O chvíľku zišla dole Emma.

„Emma!" usmiala som sa. Ona taktiež, pribehla ku mne a objali sme sa.

Emma: „Chýbala si mi!" usmiala sa keď sa odtiahla.

„Ty mne tiež. Vieš, cez hodiny bola nuda..." uškrnula som sa.

„Inak, ako sa máš?"

Emma: „No... na to, že do mňa autom vrazili plnou rýchlosťou celkom dobre," uškrnula sa.

„Pôjdeš zajtra do školy?" usmiala som sa na ňu. Neušlo mi, že trošku posmutnela.

Emma: „Poď hore..." chytila ma za ruku a ťahala ma hore do izby. Keď za nami zavrela dvere, smutne sa na mňa zadívala.

 

„Čo je?!"

Emma: „Sadni si..." ukázala na posteľ. Pozrela som na ňu a potom som sa tam posadila. Emma si prisunula stoličku k posteli a posadila sa na ňu. Chvíľu sa len mlčky dívala niekam za mňa, potom si vzdychla a zadívala sa na mňa.

„Ehm... naháňaš mi strach Emma..." povedala som neisto. Fakt som sa bála toho čo z nej vylezie.

Emma: „Vieš... ja neprídem do školy..."

„Ešte si na PN-ke, že?!" usmiala som sa. Emma len smutne pokrútila hlavou.

Emma: „Nie Kim... ja... odchádzam..."

„Č-čo?! Ale... ale prečo?! Kam?!" vystrašene som sa na ňu dívala.

Emma: „Je to zložité..." sklonila hlavu.

Chvíľu som mlčala, no potom mi doplo.

 

„Nie... povedz, že to nie je kvôli tomu..." krútila som hlavou a cítila som ako sa mi oči plnia slzami. Emma pomaly zdvihla hlavu a smutne sa na mňa zadívala.

J.K.