Len trošku šťastia #17

 

***Emma***

Smutne som sa na ňu dívala. Nechcela som ju zraniť.

„Prepáč..." pošepkala som.

Kimberly: „Prečo?" opýtala sa trasúcim hlasom.

„Myslíš, že ma baví neustále počúvať narážky na moju postavu?! Na to ako vyzerám?!" povedala som nahnevane.

Kimberly: „A to nemôžeš ostať tu?!"

„Kim... to nejde... ja chcem zabudnúť... a keď tu ostanem, nepodarí sa mi to..."

Kimberly: „Zabudnúť?! A na čo?! Na Blair? Na Toma?! Na mňa?!" zavrčala na mňa. Len som krútila hlavou.

„Kim..." vstala som a chcela som k nej podísť, no odstrčila ma od seba.

 

Kimberly: „Si odporný sebec!" zavrčala na mňa. To bolelo. Smutne som sa na ňu dívala.

Kimberly: „Kvôli čomu sme za tebou nemohli prísť do nemocnice?! Len preto, lebo ty si si to neželala alebo čo do čerta?! Mala si vidieť Toma aký bol zúfalý a vystrašený keď prišla triedna do triedy a povedala, že si mala nehodu a si v nemocnici!! Prvé čo Tom urobil bolo to, že šiel za tebou!! Vzal aj ten tvoj debilný denník aby ti ho vrátil, no ty si sa radšej urazila na celý poondiaty svet a nikoho si nechcela vidieť!" skríkla na mňa naštvane. Strhla som sa a po tvári mi stiekla slza.

Kimberly: „Keby si ho mala len trošku rada ako to vypisuješ v tom debilnom denníku, šla by si zajtra do školy a rozlúčila by si sa..." prepálila ma pohľadom a odišla z izby.

„Kim..." vybehla som za ňou, no jediné čo som videla boli zavreté dvere. Smutne som si vzdychla a vrátila som sa do izby. Podišla som k oknu. Ešte som zazrela Kim ako naštvane odchádza. Cítila som ako mi po tvári stekajú slzy.

 

Mala pravdu. Myslela som v tej chvíli len na seba... ale ja nechcem aby ma ľutovali!! Ja nechcem aby za mnou prišli len preto, lebo som mala nejakú poondiatu haváriu. Nechcem aby za mnou prišli len preto: Och bože mala haváriu tak ju poľutujeme. Nie. A to či som sebec?! Možno. Lenže mňa už taktiež nebaví neustále počúvať to isté dookola!! Konečne som sa rozhodla a svoj názor nezmením! Vždy som bola len zbabelec, ktorý nikdy nedotiahol do konca to čo začal. Lenže teraz chcem! Chcem to dotiahnuť do konca a konečne niečo dokázať! Už nechcem byť tá blbá Emma, ktorá sa nechala manipulovať. Zotrela som si slzy z tváre a podišla som k skrini. Vytiahla som z nej cestovnú tašku a hodila som ju na posteľ. Znova som si zotrela slzy a začala som sa baliť...

 

 

***Na druhý deň***

***Tom***

 

Znudene som sedel v lavici a sledoval som dvere. Pred sebou na lavici som mal položený Emmin denník a čakal som kým sa objaví v dverách. Namiesto nej však vošla Kimberly. Pohľadom hneď zablúdila ku mne. Zložila si tašku na lavicu a podišla ku mne.

„Čo je?!" opýtal som sa keď ma len uprene sledovala a nič nepovedala.

Kimberly: „Ona nepríde..." povedala potichu.

„Čo?!"

Kimberly: „Emma nepríde..."

„Ako to vieš?!" naštvane som sa postavil. Len sa na mňa mlčky dívala.

„Kimberly!" zavrčal som.

Kimberly: „Ja... včera som za ňou bola a ona... ona mi povedala, že odchádza. Dnes ráno odchádza. Možno už odišla..."

„Kam?!"

Kimberly: „Ja neviem! Len povedala, že ide preč. Vraj chce zabudnúť," povedala uštipačne a po tvári jej stiekli slzy.

Kimberly: „Nenávidím ju! Podrazila nás! Všetkých!"

 

Len som neveriacky krútil hlavou. Pevne som zovrel viečka. Po chvíli som na ňu opäť pozrel.

„Klameš!" precedil som cez stisnuté zuby.

Kimberly: „Neklamem! Ešte dnes ráno som bola za ňou, no jej mama mi povedala, že už odišla!" povedala zúfalo.

Kimberly: „Tom, ona na Teba kašle! Tak ako aj na mňa, Billa a na všetkých!" teraz už plakala.

„Kam išla?!" zavrčal som na ňu. Kim však mlčala.

„Kam šla?!" skríkol som zúfalo.

Kimberly: „Do Rakúska...." povedala potichu. Len som sa na ňu zúfalo díval. Do Rakúska?! Preboha a načo?! Podišiel som k oknu a zadíval som sa von. Zrazu som sa zarazil. Pred školou stála Emma. Zaklipkal som očami akoby sa mi to snívalo no nie! Bola tam. Stála pred školou a dívala sa smerom k našej triede. V momente som sa zvrtol a vybehol som z triedy.

Kimberly: „Tom! Kam ideš?!" skríkla za mnou, no ja som ju už nevnímal. Len som čo najrýchlejšie bežal von zo školy....

 

 

***Emma***

 

Keď sme ráno odchádzali, ešte som sa Ellen opýtala, či by ma nezaviezla ku škole. Len s úsmevom prikývla. Rozlúčila som sa s mamou, nastúpila som do auta a vyrazili sme k škole.

Ellen: „Chceš sa rozlúčiť?" opýtala sa a zadívala sa na mňa v spätnom zrkadle, keďže som sa posadila dozadu.

„Ešte neviem..." vzdychla som si a mlčky som sa dívala von oknom. O necelých desať minút zastala pred školou.

„O 10 minút som naspäť," usmiala som sa a vystúpila som. Zabuchla som dvere a pozrela som k škole. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som šla k hlavnému vchodu. Keď som stála len pár metrov od dverí, pohľad mi padol na okno od našej triedy. Všimla som si, že pri ňom stál Tom a díval sa na mňa. Po chvíli zmizol. Teda zvrtol sa a odišiel od okna. Vzdychla som si, smutne som sklonila hlavu a šla som naspäť k autu. Ja to nedokážem. Nemám odvahu. Otočila som sa a pomaly som sa vrátila naspäť k autu. Keď som od neho bola už len pár krokov...

J.K.