Len trošku šťastia #18

 

Tom: „Emma počkaj!"
Otočila som sa. Bežal za mnou. Treba uznať, že vyzeral komicky keď bežal v tých jeho XXXL veciach. V duchu som sa usmiala, no potom som sklonila hlavu a rýchlo som šla k autu. Nastúpila som a zabuchla som dvere.
 
„Choď," povedala som Ellen.
Ellen: „Ale ten chalan..." dívala sa na Toma, ktorý sa nebezpečne približoval.
„Ellen..." zakvílila som zúfalo, keďže bol už len pár metrov od auta.
Ellen: „Lenže keď on vyzerá tak zúfalo..."
„ELLEN!" skríkla som zúfalo. Ellen naštartovala a prudko vyrazila vpred, no a keďže Tom bol tesne pri aute a chystal sa otvoriť dvere skoro ho prešla. Ltt stihol uhnúť.
 
„Nemala si ho zraziť!" zahučala som na ňu a pozrela som sa dozadu. Tom tam len tak zúfalo stál a díval sa za nami.
Ellen: „Mám zastaviť?!" opýtala sa a všimla som si, že spomalila.
„Zastavíš jedine v Rakúsku!" zavrčala som. Len sa usmiala a trochu pridala. Oprela som sa o sedadlo a zavrela som oči. Cítila som, ako mi po tvári stekajú slzy.
Ellen: „Je to kvôli nemu, že?" Otvorila som oči a pozrela som na ňu. Len si vzdychla.
Ellen: „Prečo si ho nepočkala?"
 
„Pretože....pretože, ak by som čakala, už by som neodišla," povedala som potichu a oprela som si hlavu o okno. Smutne som sa dívala na krajinu, ktorá sa mihala za oknom. Po chvíli som zavrela oči a zavzlykala som. Nemohla som ostať. Nemohla. Ak by som zastala a počkala ho, už by som neodišla. Nemohla som.
 

 

***Tom***

 

„Emma!" skríkol som a zúfalo som sa díval za autom, ktoré sa rýchlo vzďaľovalo. Cítil som ako mi po tvári stekajú slzy. Prečo do čerta nezastala? A načo do riti šla ku škole keď potom aj tak zdrhla! Načo!?

Naštvane som kopol do fľaše, ktorá sa povaľovala na zemi. Skryl som tvár do dlaní a potom som znova pozrel smerom kam odišla. Zhlboka som sa nadýchol, zotrel som si slzy z tváre a šiel som naspäť do triedy. Ešte nezvonilo na hodinu, takže tam učiteľka nebola. Podišiel som k lavici, no hneď som sa zarazil. Totižto na nej nebol Emmin denník. Rozhliadol som sa po triede a pohľad mi padol na Kimberly. Podišiel som k nej a zavrel som jej denník pred nosom skôr, než ho stihla poriadne otvoriť.

 

„Toto nie je tvoje!" zavrčal som a vytrhol som jej ho z ruky.

Kimberly: „Ani tvoje!" prepálila ma pohľadom.

Oprel som sa o lavicu a tvárou som sa k tej jej priblížil na milimetre.

„Ale ja som to nečítal! Tak nebudeš ani TY!" zavrčal som.

Kimberly: „T-ty..." prekvapene sa na mňa dívala.

„Hej! Nečítal som ho! Tak ani TY!" zavrčal som a vrátil som sa k svojej lavici. Posadil som sa a položil som denník pred seba.

 

Bill: „Tom?"

„Hm?!" zahmkla som smutne, no nepozrel som naňho. Pohľadom som totižto mapoval ten denník.

Bill: „Bola tu, že?" Pozrel som naňho. Bez slova ma objal.

Blair: „O aká bratská láska!" zahlásila uštipačne. Zdvihol som hlavu a vražedne som na ňu pozrel.

Blair: „Emma ti zdrhla? Smutné..." ironicky sa usmiala a šla k svojej lavici. Vstala som a podišiel som k nej.

 

„Je to TVOJA vina!" zavrčal som na ňu. „Keby si nebola strkala ten svoj krivý nos tam kde nemáš nič by sa nebolo stalo!" zavrčal som na ňu za čo mi na líci pristála facka. Len som sa silene usmial.

„Čo?! Nemôžeš zniesť pravdu?" vysmial som sa jej do xichtu. Znova ma chcela udrieť, no bol som rýchlejší a pevne som zovrel jej zápästie v mojej ruke.

„Keby si nebola vzala ten denník, Emma by bola tu a nič by sa nebolo stalo," zavrčal som na ňu.

Blair: „Čo už! Som strašne zvedavá!" ironicky sa usmiala.

„Doktori možno budú zvedaví na tvoju fraktúru lebky keď mi neprestaneš žrať nervy!" zavrčal som a pustil som ju. Okamžite si začala šúchať zápästie a prepaľovala ma pohľadom.

„Nechci ma naštvať," zavrčal som na ňu. Len na mňa škaredo pozrela a posadila sa do svojej lavice. Vrátil som sa naspäť k Billovi.

 

Bill: „Bolelo?" uškrnul sa a prezeral si moje červené líce. Priložil som si naň ruku.

„Nie tak ako pomyslenie na to, že Emma zdrhla bez toho aby sa rozlúčila..." pošepkal som.

Bill: „Sorry za to čo teraz poviem, ale podľa mňa na to mala plné právo. Večne si jej len ubližoval a ponižoval ju tak neviem čo extra si od nej čakal. Myslíš, že by ti skočila okolo krku?" pozrel na mňa s podvihnutým obočím.

„Dík za psychickú podporu!" ironicky som sa usmial. Obaja sme sa rozosmiali.

Bill: „Myslím, že by si si ho mal prečítať..." povedal a pozrel na denník.

„Prečo?" nechápavo som sa naňho díval.

Bill: „Neviem..." mykol plecami. „Možno tam nájdeš odpoveď na svoje otázky," usmial sa.

„A keď nie? Čo keď ma to ešte viac zničí?" zúfalo som naňho pozrel.

Bill sa len usmial a mykol plecami. Potom si vybral veci na lavicu a pozrel na mňa.

Bill: „Za pokus nič nedáš," usmial sa a začal si písať domácu z nemčiny. Dosť skoro.

J.K.