Len trošku šťastia #2

Keď zazvonilo a učiteľka odišla z triedy, Tom sa postavil a podišiel k mojej lavici. 
Tom: „Si spokojná?! Kvôli tebe som dostal nedostatočnú!" zrúkol na mňa a celá trieda mala super zábavku z môjho vystrašeného xichtu. Už som chcela niečo povedať no...

Kimberly: „Vieš čo Kaulitz?!" postavila sa pred neho, čím mu zabránil akokoľvek mi ublížiť.

Tom: „Nie neviem!" 
Kimberly: „To, že si dostal delo je len a len tvoja chyba, pretože si sprostý! A pokiaľ sa nemýlim za to čo sa stalo sa ti už Em ospravedlnila aj keď ja na jej mieste by som ti nacharkala rovno do xichtu! Nabudúce otvor oči TY! Okej?!"

Tom sa na ňu len zarazene díval. Vlastne, všetci čo sa dívali na toto divadielko ostali len zarazene civieť. 
Kimberly: „To znamenalo, aby si odpálil," silene sa naňho usmiala. Tom na ňu len zhnusene pozrel.
Tom: „Ooo...naša buchtička si našla ochrankyňu?" uškrnul sa a pozrel na mňa. Znova som šla niečo povedať, no Kim bola rýchlejšia.
Kimberly: „Kaulitz vypadni!"
Tom: „Lebo čo? Nabodaj ma prekľaješ?" ironicky sa zasmial.
Kimberly: „Hej, aby sa ti už nikdy nepostavil," uškrnula sa. Tom sa len zhnusene usmial, potom ešte raz tak vražedne pozrel na mňa a odišiel. Kim sa posadila a znova si niečo čarbala do zošita. 
„Ďakujem..." rozpačito som sa usmiala. Len na mňa mlčky pozrela a ďalej si robila svoje veci.

Kimberly taktiež holky nejak moc nemuseli. Hlavne kvôli tomu, že nechodila vyobliekaná tak ako tie sprosté barbie z našej triedy. Tuším bola Emo? Alebo Gothička?! No... to presne neviem, ale určite sa jej čierne vlasy nehodili k tej tlupe blonciek, ktoré máme v triede. A popravde, pripadala mi tak akoby bola rada, že nepatrí k tým ťavám. 

Najradšej bola sama a mala totálne na háku to, že sa s ňou nikto nebaví. Pretože ani ona sa nebavila s nikým z našej triedy.

Letmo som pozrela smerom k dvojčatám. Tom práve niečo rozprával Billovi a Andreasovi pričom ukazoval na mňa, robil nejaké smiešne opičky a všetci sa na tom náramne bavili.Znova sa úžasne bavil na moju adresu. Smutne som si vzdychla a vybrala som si učebnice na ďalšiu hodinu. Vybrala som si z tašky knihu, oprela som sa o stoličku a začala som si čítať, keď som znova začula výbuchy smiechu od Kaulitz lavice. Pozrela som tam. Tom na mňa pozrel, uškrnul sa a ukázal mi prostredník. Znova sa všetci rozosmiali.
 
Keď konečne zazvonilo na koniec vyučovania, zbalila som si svoje veci a vyšla som z triedy čo najrýchlejšie aby som nemusela stretnúť tú sprostú kravu Blair. Práve keď som sa prezúvala, niekto do mňa drgol a aká som dlhá aká som široká rozčapila som sa na zemi. Za sebou som začula znova ten odporný smiech. Blair! Kto iný. Pomaly som vstala a prepálila som ju pohľadom.
Blair: „Ó prepáč," afektovane si priložila ruku na ústa. „Ale nemohla som sa dostať k svojej skrinke, pretože mi v tom bránil jeden obrovský slon, vieš?!" silene sa usmiala. Pevne som zovrela pery, prezula som sa a čo najrýchlejšie som odtiaľ odišla lebo inak by som ju zabila! Utierajúc si slzy som šla na zastávku kde som si počkala na autobus a odviezla som sa domov.
 
„Som doma!" zakričala som z chodby, vyzula som sa a vošla som do kuchyne. Z chladničky som si vybrala vodu a šla som hore do ateliéru. Moja mama je totižto maliarka. Po dome sme mali samé jej obrazy ale len kópie, keďže originály boli rozhádzané po celom svete na výstavách. Otvorila som dvere od ateliéru a do nosa mi udrela známa vôňa farieb. Usmiala som sa.
Mama: „Ahoj," ozvala sa skôr než som ju stihla pozdraviť. Otočila sa ku mne a usmiala sa. Tiež som sa usmiala. Na líci mala totižto farbu. Podišla som k nej a pobozkala som ju na druhé líce, aby som nemala zafarbené pery.
„Ahoj."
Mama: „Tak... ako bolo dnes v škole?" opýtala sa s úsmevom a znova pokračovala v maľovaní. Zhnusene som si odfrkla.
„Tak ako vždy. Nanič," mykla som plecami a odpila som si z minerálky.
Mama sa len usmiala.
Vzdychla som si a zúfalo som na ňu pozrela.
„Prečo nemám tak úžasnú postavu ako ty?" Mama na mňa pozrela.
Mama: „Emma..."
„Ale nie... ja to myslím vážne! Už ma nebaví počúvať večné posmešky na moju adresu! Pozor ide tučko! Bacha aby pod tebou tá stolička nepraskla! Ide slon, pozor aby nás nerozpučil!" napodobnila som len minimum z toho čo denne počúvam od spolužiakov.
Mama si vzdychla a potom ku mne podišla.
Mama: „Na tvojom mieste by som si z ich rečí nič nerobila. Si krásna taká aká si!"
„Áno, ale to je tvoj a nie môj názor!" povedala som naštvane a podišla som k oknu. Zadívala som sa na ulicu.
Mama: „Emma..." Otočila som sa a pozrela som na ňu.
„Čo je?! Vieš ako mizerne sa cítim keď vojdem do triedy a z každej strany počujem samé: Došiel sloník! Veď o chvíľu sa ani neprepchá cez dvere! Pozor aby neprepadla cez podlahu!" povedala som ironicky. Mama ma len smutne pozorovala a potom ma objala.
Mama: „To sa vyrieši..." usmiala sa.
„Neviem ako!" zahlásila som ironicky, pustila som ju a s tresnutím dverí som odtiaľ odišla.

J.K.