Len trošku šťastia #4

 

Tesne po tom čo odišiel učiteľ z triedy k mojej lavici podišla Blair. Všimla som si, že Kim na ňu len očkom pozrela a stále si niečo kreslila. Blair na chvíľku zaváhala, akoby mala vojsť do nejakej pasce alebo čo, no potom sa zhlboka nadýchla a podišla až tesne k mojej lavici. Nedotkla sa jej však. Na to si dávala bacha. Čo ak by náhodou dostala nejaký ekzém?! Ešte to tak chýba jej barbie tváričke. Neušlo mi, že neustále očkom sledovala Kimberly.

Kim sa usmiala.
Kimberly: „Bu!" vystrela k nej ruky. Blair s krikom odskočila od našej lavice. Len som sa uškrnula.
Kimberly: „Prepáč..." nevinne sa na ňu usmiala a ďalej si niečo kreslila. Blair sa v priebehu sekundy stratila. S úsmevom na perách som pozrela na Kim.
 
„To...čo bolo?!"
Kimberly: „Vieš," usmiala sa, „nikto sa so mnou nebaví preto, lebo keď som sem prišla a Blair hneď videla, že nebudem patriť k tým odporným Barbie, vymyslela si o mne tie najhoršie veci. Vraj som narkomanka, drogujem, pichám si herák... a ešte, že vraj čarujem a prekľajem každého kto ma naštve a bludy," uškrnula sa. Len som sa na ňu prekvapene dívala.
„A to... ako vážne?!"
Kimberly: „Noa! Bežne vo vrecku nosím ihly a na wc-kách sa pichám," uškrnula sa a pokrútila hlavou.
„Ehm...prepáč...“
Kimberly: „V pohode. Vieš čo si robím z takých rečí?! Akurát veľké nič!" uškrnula sa.
Kimberly:  Nejdeš do bufetu?" usmiala sa. Prikývla som. Obe sme vstali a šli sme von z triedy.
 
Kimberly: „Vieš... tvojou jedinou chybou je to, že všetko berieš až príliš vážne. Skús sa trošku odviazať. Nemôžeš brať život príliš vážne, pretože aj tak jedného dňa zomrieš a potom ti to už bude na prd," mykla plecami a usmiala sa.
„Hm..."
Kimberly: „A na Kaulitza zabudni! On má príliš veľké ego na to aby sa tebou zaoberal. Ale ak vážne chceš aby si ťa všimol, musíš radikálne zmeniť imidž."
„Hm... a tebe sa niekto páči?"
Kimberly: „To ti nepoviem," usmiala sa a vybrala peňaženku z vrecka.
„Héééj to nie je fér! Jasom ti to povedala!" zachmúrila som sa na ňu.
Kimberly: „Nepovedala, ja som na to prišla sama."
„Ale aj tak to nie je fér!" zachmúrila som sa na ňu a od bufetárky som si poprosila jeden snickers. Kim sa na mňa dívala s podvihnutým obočím.
 
„Čo?!"
Kimberly: „Pokiaľ chceš schudnúť a popritom budeš žrať takéto kalorické bomby tak s tým môžeš seknúť skôr než vôbec začneš!" založila si ruky na prsiach. Len som sa na ňu zúfalo dívala.
„Tak to radšej chudnúť nechcem..." zahundrala som. Kim sa ku mne naklonila.
Kimberly: „Ani kvôli Tomíkovi?" uškrnula sa. Prepálila som ju pohľadom.
„Už ti nič nepoviem kým ty nepovieš mne!" zahučala som na ňu.
Kimberly: „Poviem ti to keď budem sama chcieť. Dovtedy musíš len trpezlivo čakať," usmiala sa a potom povedala predavačke aby mi namiesto toho snickersu dala celozrnné chlebíčky.
„Čo?! Ty ma chceš zabiť?!"
Kimberly: „Pre krásu treba trpieť!"
„Pri tebe trpel jedine Boh keď ťa stvoril..." zahundrala som.
 
Kim bola totižto taktiež asi taká krásna ako ostatné holky. Jediný rozdiel medzi nimi bol ten, že Kim mala čierne vlasy a nie blond podľa predstáv Blair a taktiež nechodila večne v ružovom tak ako ona. Na sebe mala väčšinou tmavé, až čierne veci. A pristalo jej to. Keby som sa ja obliekal do niečoho takého zrejme by som vyzerala ako smrtka.
 
Rozosmiala sa. Zaplatila som to a šli sme naspäť do triedy. Keď si nás všimla Blair, uškrnula sa.
Blair: „Čo sa stalo s našou Emmou? Nebodaj sa snažíš schudnúť?" uškierala sa jak opica. Len som na ňu otrávene pozrela a posadila som sa na svoje miesto. Kim došla po chvíľke.
Kimberly: „Prečo si jej nič nepovedala?"
„A čo také?!"
Kimberly: „Ja neviem... mala si ju poslať do teplých krajín," mykla plecami, potom rozbalila chlebíčky, jeden si vzala a ostatné mi strčila pod nos.
„To mám akože jesť tento polystyrén?" zvraštila som obočie.
Kimberly: „No... môžeš sa aj naďalej nadžgávať tými sladkými vtákovinami ale potom sa nečuduj, že neschudneš ani gram..."
„Ja sa na to môžem vysrať..." zahundrala som, no aj tak som si vzala jeden cereálny chlebík a zahryzla som doňho. Bolo to celkom chutné. Usmiala som sa.
Kimberly: „Tak," znova si odhryzla. „Ako ti chutí tento polystyrén?" uškrnula sa.
„Celkom chutné," mykla som plecami na čo sme sa obe rozosmiali. O chvíľu došla učiteľka a začali sme sa učiť.
 
Asi v polke hodiny, keď som si písala poznámky sa ku mne Kim naklonila.
Kimberly: „Bill..." pošepkala mi do ucha. Nechápavo som na ňu pozrela.
„Čo? Aký Bill?"
Kimberly: „Bill Kaulitz," len to mi povedala a ďalej bez slova písala poznámky. Chvíľu som ju len mlčky sledovala a nechápala som čo chce s Billom, keď mi zrazu doplo.
„Bill!?" opýtala som sa šokovane skoro na celú triedu. Kim ma prepálila pohľadom. Obom nám pohľad padol na Billa. Ten na nás len s úsmevom pozrel a znova sa vrátil k písaniu poznámok. No a keďže Tom počúval hudbu, nepočul nás. Potom sme na seba opäť pozreli.

J.K.