Len trošku šťastia #11

Doma nikto nebol a tak som vybehol hore do svojej izby, zamkol som za sebou a posadil som sa na posteľ. Denník som položil na stolík vedľa postele a ľahol som si. Ruky som si založil pod hlavou a s letmým úsmevom na perách som sa díval do stropu. Škoda, že neviem kde Emma býva...bol by som jej ho zaniesol.

Pomaly som šiel ulicou a v rukách som ešte stále zvieral Emmin denník. Po chvíli som došiel do parku, kde som sa posadil na lavičku a pomaly som otvoril denník na prvej strane. Aj keď Blair to čítala tak komicky a na milión percent si tam pár vecí prikrášlila, niečo sa mi na tom páčilo. Končekmi prstov som prešiel po obálke a usmial som sa.

 

Chcel som otočiť ďalšiu stranu, no niečo mi v to bránilo. Je to predsa Emino súkromie...je to jej osobná vec čo si tam píše. Zaklapol som denník a vopchal som ho do tašky, ktorú som si prehodil cez plece a vybral som sa domov.

To nevadí...dám jej ho zajtra v škole. Teda....dúfam, že príde. Musí. Nesmie sa nechať takto ničiť od Blair. To nedovolím. Mám ju rád. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol mať rád Emmu ale mám. Je úplne iná ako som si o nej doposiaľ myslel. Je veselá, úprimná, zábavná... A krásna keď sa usmieva.

V poslednom čase čo sme sa spolu začali baviť, som sa úplne prestal zaoberať tým, že nemá postavu ako nejaká modelka alebo nedajbože ako tie vychrtlé kravy z našej triedy. Páčila sa mi svojím správaním a tým ako si z ničoho nerobila veľkú hlavu. Neušlo mi, že to Kim ju tak zmenila a myslím, že k lepšiemu. Dokým sa s Kim nezačala baviť, pripadala mi taká plachá a ľahko zraniteľná...to som aj vždy využil a ubližoval som jej....no teraz to ľutujem, lebo viem, že Emma je úžasná holka.

 

 

***Emma***

 

Vbehla som do autobusu na poslednú chvíľu. Posadila som sa úplne dozadu, kapucňu som si stiahla hlboko do tváre aby nikto nevidel slzy, ktoré mi po nej stekali a oprela som si hlavu o okno. Cítila som sa mizerne. Viac než len mizerne. Akoby ma niekto bodol tupím nožom do srdca a pomaličky ho ryl hlbšie a hlbšie.

Ten niekto bola Blair. Nenávidím ju! Vždy všetko čo môže doserie!

Znova mi po tvári stieklo pár sĺz. Tom z toho musel mať úžasnú zábavu. Určite sa teraz niekde rehoce nad tým aká som zúfala krava. Ako hrozne ho milujem.

 

Zotrela som si slzy z tváre a keďže autobus zastal, vystúpila som. Nebola som však pri našom dome. Vystúpila som asi o 3 zastávky skôr. Nie preto, že by som sa mýlila ale chcela som sa poprechádzať a vyvetrať si hlavu. Teraz som nemala ani najmenšiu chuť ísť domov. Len by ma mama spovedala a to sa mi nechce počúvať. Už aj tak som dosť trpela.

Mlčky som sa prechádzala parkom. Po tvári mi stále stekali slzy a večne som si ich musela zotierať aby som videla kam kráčam. Nešla som domov. Nemala som chuť. Mama by do mňa znova len neustále hučala a to som teraz potrebovala najmenej. Teraz som chcela byť sama. Ďaleko od všetkých a všetkého a tak som sa celý deň túlala mestom a snažila som sa na nič nemyslieť. Keď už bolo poriadne neskoro a zotmelo sa, pomaly som sa vybrala domov.

 

So sklonenou hlavou som šla ani neviem kam, nedívala som sa pred seba a zrazu som začula už len trúbenie. Zdvihla som hlavu, potom som videla už len ostré svetlo a viac si nepamätám...

 

 

***Tom***

 

Práve som bol so Scottym von. Prechádzali sme sa po ulici keď som si pre sebou všimol svetlá záchranky a policajtov.

Boli však dosť ďaleko takže som nevidel čo sa stalo a popravde, vôbec sa mi tam nechcelo ísť. A Scotty už aj tak chcel ísť domov. No čo už. Dúfam, že ten koho tam zrazilo bude v poriadku. Také nehody sa stávajú. Buď šofér neprispôsobí rýchlosť vozovke alebo na druhej strane je chodec neohľaduplný a nedáva pozor...

Vzdychol som si.

Čo asi tak teraz robí Emma? Tak rád by som ju videl. Usmial sa na ňu, niečo milé jej povedal.

Dúfam, že príde zajtra do školy. Predsa, mám ten jej denník a mal by som jej ho vrátiť.

Nečítal som ho. Nemám na to predsa žiadne právo....aj keď som mal nehorázne nutkanie otvoriť ho a prečítať si zopár riadkov. Pretože, to čo čítala Blair ma tak nejak zaujalo...

 

 

***Ráno***

***Tom***

 

„Vstávaj..." niekto do mňa štuchol. Len som sa pretočil na druhú stranu a zakryl som sa perinou až po čelo. Vôbec sa mi nechcelo vstávať.

„Tom vstávaj! Nestihneme bus!" zavrčal niekto a stiahol zo mňa perinu.

„Biiiiiiiiiiiiill!" zakňučal som zúfalo a otvoril som oči. Pohľad mi padol na Emmin denník položený na mojom nočnom stolíku. Bill ta pozrel taktiež.

Bill: „Ty si jej ho nevrátil?!"

„Chcel som, ale nasadla do autobusu skôr ako som došiel na zastávku....a neviem kde býva," mykol som plecami, smutne som pozrel na jej denník a potom som vyliezol z postele. Zašil som sa do kúpeľne.

 

Bill: „Aaa....čítal si ho?!" nevidel som ho ale vedel som, že sa uškiera. Vystrčil som hlavu z kúpeľne a prepálil som ho pohľadom.

„Ani sa ho neopováž dotknúť!"

Bill: „A nemal si ani najmenšiu chuť?" stále sa uškŕňal.

„Tisíc krát, ale je to jej osobná vec takže sa jej do toho nebudem babrať. Je mi jedno čo si tam píše..."

Popravde, vôbec mi to nebolo jedno!!! Nenormálne som túžil prečítať si to, no nie!!

Bill: „Vôbec nechceš zistiť čo tam je?!" tak diabolsky sa usmial. Prekrútil som očami.

„Nie a teraz vypadni!"

Bill: „Čakám ťa dole! Máš 10 minút inak idem sám," usmial sa a vyšiel z mojej izby. Podišiel som k stolíku a denník som hodil do tašky. Potom som sa vrátil do kúpeľne, upravil som sa, obliekol a zbehol som dole. V kuchyni som si zo stola vzal desiatu, vtisol som mame bozk na líce a šiel som za Billom. Už netrpezlivo čakal na chodbe.

J.K.